NARCIS A POVŠECHNOSTI

"No, ty vyzeráš!" Káťa na mňa zíza a ja na ňu. Celá je drobná a usmieva sa. Biele tričko, šál a na ňom tancujú vážky, džínsy a náramky hodné kráľovnej zo Sáby. Pozriem do vitríny, kde sú na zadnej stene zrkadlá, a vidím strapatú a unavenú osobu s pleťou Snehulienky. Niekoľko dní bez spánku vykreslilo pod mojimi očami fešácky vzhľad zvieratka chráneného tými, ktorí ho takmer vyhubili. Panda zíza do mojich očí a mne dochádza, že som to skutočne ja.

Niečo zamrmlem, pozriem na displej telefónu. Nenapísal... Aké neuveriteľné! Nenapísal pred minútou a nenapísal ani teraz. V sitkome by sa ozval smiech publika, ak nie dokonca potlesk za udalosť mesiaca. Smejem sa teda sama sebe. "Cítim sa presne tak, ako vyzerám. Čo ty? Máš tu plno?" Rozhliadnem sa po prázdnej predajni. Len v rohu si čosi prezerá akýsi zarastený Rumcajs, ktorý si ráno namiesto svetra vzal deku s otvorom na hlavu.

"Tak dozviem sa, čo teda robíš? Spíš? Ješ? Dúfam, že nepiješ!" spustila tá dobrá kamarátska duša. Zdvihnem oči ku Káti s materinským výrazom na tvári a hájim svoje farby. "Tsss, občas večeriam víno, ale nepijem. To zase prejde.
Píšem si do zásuvky. Všetky tie emócie pľujem na papier a potieram popolom," škľabím sa na celý mužský svet.

Rumcajs je asi telepat. Vykročí k dverám a pritom zhodí knihu z pultu. Zohne sa, zdvihne ju a ospravedlní sa: "Také krásne dámy a ja im tu prekážam." Cink, zvonček nad dverami hlási jeho odchod z kráľovstva papiera, umu a krásy literatúry. Za presklenými dverami sa otočí a usmeje. Káťa pookreje, ja tiež a v tej chvíli je nám jasné, že tí chlapi sú jednoducho v živote potrební.

Káťa na mňa pozerá trochu podozrievavo. Otvorí moje zápisky, zase ich zaklapne a dá do tašky. Vraj si ich prečíta hneď. O týždeň mi volá. "Počuj, to je poetické a miestami aj vtipné." Čudujem sa: "Myslíš? Kde je to vtipné? Vzala si to do tmavej komory a tam to bolo vtipné?" Trvá na svojom, vraj úplne presne chápe, o čo tu ide.

Pravda, zažilo nás to viac. Každá neopätovaná láska bolí. Človek si často nedá povedať, aj keď to vidia všetci okolo, on býva úplne slepý. O tom je Narcis. O tom, keď milujete niekoho, kto miluje len sám seba. A tak kniha vlastne vznikla.

Rozhodne to nie sú básne, skôr tomu hovorím útvary, poetické útvary. V alegorickej próze Les je Víla, ktorá
je tiež úplne mimo z toho, že je zamilovaná. Je tam Chlap, ktorý sa správa ako chlapec a nevie, čí je, s kým je, a hlavne nevie, čo chce. Víla pochopí, že ju nemiluje, a tak ho pustí, nech si ide. Kiežby to takto ľahko šlo aj v realite.
Povšechnosti, to je život okolo, ktorý má aj riešenia. Veď čo urobí každý, keď sa skončí vzťah a pretrpí obdobie smútku? Väčšinou zistí, čo mu robí radosť, a zameria sa na seba. Potom sa možno zameria aj na druhých a zase začne byť sám sebou...